Táto výstava je spomienkou na Jiřího Kolářa, umelca svetového významu, ktorý by sa 24. septembra 2014 dožil sto rokov. Medzinárodné uznanie si získalo predovšetkým jeho výtvarné dielo. Jeho poézia nie je menej kvalitná, ale pre jazykovú bariéru sa horšie komunikuje. Je naozaj ťažkým prekladateľským orieškom. Jiří Kolář sa kolážami, v ktorých využíval nielen všetky známe prostriedky a techniky, ale vynašiel aj množstvo nových.
Výstavu môžeme vidieť v Galérii Mesta Bratislavy v Mirbachovom paláci do 6. marca 2016. Výstava sa koná pod záštitou veľvyslankyne ČR na Slovensku Livie Klausovej a bratislavského primátora Iva Nesrovnala.
„Pred 20 rokmi sme tu mali jeho prvú výstavu, na ktorej sa autor aj s manželkou Bělou Helclovou zúčastnil. Teraz je tu iná kolekcia tohto velikána svetového umenia, ktorý má v zahraničí obrovskú reputáciu,“ povedal na tlačovej konferencii riaditeľ GMB Ivan Jančár.
Koláže Jiřího Koláře
Priezvisko českého výtvarníka a básnika Jiřího Kolářa sa vyslovuje rovnako ako umenie, ktoré preslávil po celom svete. Je ním koláž. Ide o výtvarnú techniku, ktorou vznikajú nové umelecké diela. Je to vlastne lepenie kúskov papiera, často novín, alebo aj textilu. Kolář totiž najradšej pracoval s nožnicami, skalpelom a lepidlom, čo pre neho boli rovnako dôležité prostriedky ako pre maliara štetec a farba. Rozstríhal napríklad reprodukcie slávnych obrazov starých i moderných majstrov a potom ich znovu zostavil do nových celkov vyjadrujúcich jeho poetický cit i humor.
Jiří Kolář ako výtvarník v 50. rokoch bol zaujatý experimentovaním s vizuálnou poéziou, od ktorej prechádza k výtvarnému umeniu. Zaujala ho predovšetkým technika koláže, ktorú v 60. rokoch rozvíja do širokej škály možností, spôsobov a metód. Neuspokojil sa so všeobecným názvom „koláž“, preto každá výtvarná modifikácia dostala svoje vlastné pomenovanie a definíciu, ktorú zhrnul v Slovníku metód. Jiří Kolář vytvára chiasmáže, roláže, proláže, konfrontáže, zmizíky, chiasmážové objekty, stratifie, muchláže. Vytváral tiež tzv. antikoláže, v ktorých vyňal z reprodukcií známych diel ich základné motívy.
„Netreba hovoriť, aby sme povedali svoje,“ opakoval. Kým žil v Prahe, najlepším dodávateľom starých časopisov bol vraj Bohumil Hrabal, ktorý v tom čase pracoval v zberných surovinách. Bol nesmierne vtipný, vzdelaný a sčítaný, mal úžasné znalosti z kunsthistórie.
Kolář obdivoval Goyu, preto jeho Nahú Maju – jeden z prvých odvážnych aktov v histórii umenia – „uložil“ na parížsky Víťazný oblúk. Slávneho surrealistu a skvelého biznismena s vlastným umením Dalího rád nemal, čo dokumentuje Slepý spánok Salvadora Dalího. Polemizoval s priekopníkom geometrickej abstrakcie Kazimírom Malevičom, preto „vyskladal“ Škaredú históriu pána Maleviča. Čo koláž, to vyznanie. Lásky? Obdivu? Odporu? Názvami návštevníkovi veľmi nepomáha, azda len trochu našepkáva. Je na každom, ako Kolářove diela prečíta a precíti.
Vo výbere tvorby z rokov 1964 až 1997 sú diela Fajka pána Magritta, Valcha proti násiliu, Ježiš Nazaretský, Začiatok leta, Exotická krása či zo sérií Madona a Olympiáda Mníchov.
Zo športovej tematiky sú aj jeho víťazné plagáty na podujatia: olympijské hry Barcelona ’92, tenisový turnaj v Paríži Roland Garros 1986, majstrovstvá sveta vo futbale Espaňa ’82. Expozíciu spestrujú priestorové obrazy Bájka o parníku, ktorý nikdy nejazdil na mori, Autoportrét s krivým nosom, Miznúca žena či Kolář a Rosenthal.
V Bratislave sa podarilo vystaviť tridsaťdeväť diel – koláží a objektov, ktoré Kolář vytvoril v Československu, ale i neskoršie vo francúzskom exile. Bratislavská galéria GMB ukazuje len nepatrnú šírku techník, ktoré si Kolář sám pre seba vymyslel (vymyslel dohromady asi 120 techník).
Jan Kukal – autor výstavy a manažér výstavného projektu.
Jiří Kolář
Jiří Kolář (1914-2002) sa narodil v proletárskej rodine v juhočeskom Protivíne ako syn pekára a práčky. Mladosť prežil v Kladne, kde sa po ukončení meštianky vyučil za truhlára. Už v roku 1941 vyšla jeho prvá básnická zbierka Křestný list. V roku 1942 sa zaslúžil o založenie významnej Skupiny 42. Okrem Kolářa boli jej členmi aj ďalší básnici ako Josef Kainar, Ivan Blatný, Jan Hanč, maliari František Gross, František Hudeček, Jan Kotík, Kamil Lhoták, Bohumír Matal, Jan Smetana, Karel Souček, sochár Ladislav Zívr, fotograf Miroslav Hák a teoretici Jindřich Chalupecký a Jiří Kotalík.
V roku 1949 sa oženil s výtvarníčkou Bělou Helclovou. V rokoch 1950 – 1952 dokončil svoju najznámejšiu básnickú zbierku Prométheova játra. V roku 1953 rukopis zabavila polícia a komunistická justícia Kolářa odsúdila na rok vezenia. Po deviatich mesiacoch sa dostal von na amnestiu. Po prepustení sa denne stretával s priateľmi pri „Kolářovom stole“ v pražskej kaviarni Slávia až do svojho odchodu na študijný pobyt do Berlína v roku 1979.
Koncom päťdesiatych rokov minulého storočia sa postupne rozlúčil s verbálnym básnictvom a slovo vytlačil na samý okraj svojho diela. Jeho koláže mali obrovský úspech. Po prvej samostatnej výstave v Londýne v roku 1963 úspešne vystavoval v mnohých významných galériách v Európe i v Severnej a Južnej Amerike. Prestížne Guggenheimove múzeum v New Yorku vystavilo veľké súbory jeho diel dokonca trikrát, v roku 1975, 1979 a 1985. Na americkom kontinente vystavoval na bienále v Sao Paule, v kanadskom Toronte a Vancouveri, ďalej v Chicagu, Dallase a Buffale. Prevažná väčšina výstav sa však konala vo významných galériách v Európe: Paríž, Rím, Londýn, Ženeva, Kolín nad Rýnom, Bazilej, Kassel, Mníchov, Norimberg, Essen, Miláno, Turín, Bern, Zürich, Florencia, Brusel, Štokholm, Viedeň, Salzburg, Rotterdam, Berlín, Bochum, Brémy, Atény, Cannes, Madrid, Barcelona, Krefeld, Düsseldorf, Hamburg a Lisabon. Neuveriteľné!!!
V roku 1963 potvrdil aj svoj organizačný talent a založil Skupinu Křižovatka, kde okrem neho a jeho ženy Běly pôsobili aj Zděnek Sýkora, Otakar Slavík, Karel Malich a ďalší. V rokoch 1971 až 1989 sa nesmela v Česku konať žiadna výstava Jiřího Kolářa a nevyšla ani žiadna jeho básnická zbierka. Dokonca bola skonfiškovaná aj jeho monografia od M. Lamača a rozmetané sadzby jeho kníh. V roku 1977 ako jeden z prvých podpísal Chartu ´77.
V roku 1979 síce dostal povolenie na ročný študijný pobyt v západnom Berlíne, ale po jeho ukončení mu nebolo dovolené vrátiť sa do vlasti. V roku 1980 sa usadil v Paríži, ale komunistická moc na neho nezabudla. V roku 1982 bol odsúdený na rok vezenia a stratu celého majetku. V roku 1984 získal francúzske občianstvo a dokončil svoj Slovník metód, kde zhrnul všetky svoje techniky koláže. Mnohé z nich sám vynašiel. Nie náhodou je vo svete často prezentovaný ako Picasso koláže.
Po desiatich rokoch pobytu v Paríži sa v roku 1990 prvýkrát vrátil do Prahy a ešte v tom istom roku založil s Václavom Havlom Cenu Jindřicha Chalupeckého pre mladých umelcov. V roku 1993 sa ako skoro osemdesiatročný dočkal svojej retrospektívnej výstavy v Národnej galérii v Prahe. V roku 1999 sa definitívne vrátil do Prahy, kde sa jeho životná púť uzavrela 11. augusta 2002.
Vďaka mimoriadnemu talentu, neuveriteľnej usilovnosti, skromnosti a disciplíne sa z kladnianskeho pekárskeho učňa a truhlára stal jedným z najznámejších a svetovo najoceňovanejších českých výtvarných umelcov.
(Citované z katalógu k výstave)
Výstava Jiří Kolář Legenda svetovej koláže, ktorá bude v Galérii mesta Bratislavy do 6. marca, má už teraz naplánovanú ďalšiu púť. Nasledujúcimi zastávkami budú Zlín, Prostějov a Mníchov.
Pripravil: František Martančík
